Canisterapia
(z lat. canis = pes) využíva pozitívne pôsobenie psa domáceho na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nemožno použiť alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno - integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, motivuje k rehabilitácii a povzbudzuje imunitu prostredníctvom psychiky. Canisterapia sa delí na:
· živelnú - klasické držanie psa v domácnosti ako spoločníka a priateľa, ktoré môže pomôcť nasledovným skupinám obyvateľstva:
- Osamelí a osamotene žijúci ľudia: so psom sa necítia osamelo, v staraní sa o psa nachádzajú životnú úlohu, ľahšie nadväzujú a udržiavajú priateľstvá. Zviera vzbudí v majiteľovi radosť do života, nedovolí mu zamýšľať sa nad starostami.
- Deti, zvlášť problémové deti: pes sa stane nielen spoločníkom v ich hrách, ale s jeho pomocou sa naučia aj zodpovednosti a ohľaduplnosti. Zaháňa pocity osamelosti jedináčikov. Ochotne prijíma emocionálne potreby dieťaťa, hlavne telesný kontakt. U agresívneho dieťaťa sa zlepšuje postoj k okoliu. Hyperaktívne dieťa sa uvoľní a ukľudní.
- Ľudia v stresujúcich podmienkach: môžu so psom ľahšie "vypnúť" a lepšie zvládajú každodenné stresy. Interakcia so zvieraťom - dotýkanie i rozprávanie sa, znižuje psychické a fyzické vnímanie stresu človeka.
- Osoby s chorobami obehového systému a srdca, s nadmernou hmotnosťou, diabetici...: Vynútený pohyb, nutnosť vychádzok so psom, telesnej aktivity.
- Starí ľudia: Psami sú povzbudzovaní v telesnej aj duševnej aktivite. Pomáhajú predchádzať pocitom osamelosti, pocitom nepotrebnosti a sociálnej izolácii.
- Depresívne osoby: Pes pomáha získať späť pohodu a radosť zo života, nájsť životnú úlohu, odvádza pozornosť od starostí, zjednodušuje sociálne kontakty.
· riadenú – odborník - terapeut buď pacientovi zaobstará vhodného psa a do vzťahu medzi pacientom a psom vstupuje istú dobu alebo využíva vlastného vycvičeného psa pri návštevách chorých. Používa sa u nasledovných skupín obyvateľstva:
- Pacienti s detskou mozgovou obrnou (DMO): pes sa stáva nielen priateľom, ale aj motiváciou k pohybu a rehabilitácii. Je zdrojom nových podnetov, spestrením života. Odvádza pozornosť od vlastných problémov. Vychováva k zodpovednosti a k empatií.
- Starí ľudia, domov dôchodcov: starší ľudia často trpia depresiami, pocitmi nepotrebnosti, straty motivácie ďalej žiť. Psy prebúdzajú v týchto osobách pozitívne emócie. Sú zmenou v zabehaných koľajach ich života. Umožňujú telesný kontakt. Zlepšuje sa vzájomná komunikácia obyvateľov domova dôchodcov, spoločná radosť uvoľňuje často napäté vzťahy. Pre niektorých je psík zdrojom relaxu, so psom sa maznajú a hladkajú ho. Pre iných zase aktivity: štvornohý terapeut aportuje, behá, nabáda k pohybu, spoločným hrám, prechádzke. Znižuje sa potreba vyžadovania pozornosti od ošetrovateľov. U ľudí trvale podráždených výrazne klesá miera agresivity voči okoliu.
- Mentálne postihnutí: pes udržuje duševne zaostalého človeka v pozornosti dlhšie ako iné objekty, pozoruje a skúma ho. Udržuje ho v aktivite. Dotyky a hladenie uspokojujú potrebu po nežnosti, ktorá je u nich mnohokrát zvýšená. Je výchovným prostriedkom: ako sa správne chovať k zvieratám, neskôr k ľudom. Zvyšuje samostatnosť a zodpovednosť. Motivuje k rehabilitácii a rozvoju jemnej motoriky (hádzaním loptičky, hladkaním, napodobovaním činnosti psa...), podnecuje k naháňaniu a skákaniu pri hre a tým k rozvoju motorických schopností. Prispieva k zníženiu osamelosti a uzavretosti, podporuje spontánnosť prejavu. Zvyšuje neverbálne komunikačné schopnosti mentálne retardovanej osoby.
- Autisti: do seba zahĺbeným autistickým deťom aj dospelým pomáha pes obracať ich pozornosť navonok. Vytrháva ich z ich vnútorného psychického sveta. Zmierňuje ich agresivitu voči okoliu. Zlepšuje sa spoločenské chovanie autistickej osoby.
Deti a dospelí v nemocnici: zvieratá v cudzom prostredí nemocnice predstavujú spojenie s vonkajším svetom. Zmäteným, rozrušeným a depresívnym osobám pomáhajú komunikovať. Sú rozptýlením v nemocničnej rutine, odvádzajú pozornosť od choroby, bolesti. Taktiež fungujú ako výchovný prostriedok